.občasník - od utorka do utorka
Vstávam skoro ráno pred svitaním, odkrútim si to na stanicu a vlak ma odvezie do hlavného mesta. Roztočím pedále, spravím kolečko a o 29 dní sa vrátim na to isté miesto a vlak z hlavného mesta ma dovezie domov - v skratke.
Áno, sám, lebo len tak mi vietor vyfúka z hlavy všetko nepodstatné. Ale, je strašne fajn, počuť v telefóne ten hlas, mať s kým všetko zdieľať a tešiť sa na objatie. Tam vonku, je ale fajn byť sám. Sám so sebou. Nemať komu nadávať, že ide rýchlo, pomaly, akú zvolil trasu, čokoľvek. Tam vonku je fajn sa pozrieť do zrkadla a hľadať v ňom seba. Spotiť sa, zmoknúť, fyzicky sa zničiť, nevládať a nepindať toľko, lebo už nevládzeš ani to. Pochopiť, že je úplne jedno, koľko to je dnes kilometrov, koľko je to výškových, že jedine, čo ti ostáva je krútiť a dojsť tam, kam si si to vymyslel alebo sa dnes spokojiť s tým tu, čo máš, lebo, aj to je fajn! Vôbec nie su podstatné Benátky, Lago di Garda, či Como, či Dolomity. Všetko je to krásne, dych berúce, ale najpodstatnejšie je ísť a byť tam sám a dať to. A potom sa vrátiť, kúsok z toho žiť a dávať to ďalej a (snáď) vidieť to všetko aspoň o kúsok jasnejšie.
A fotografie sú možno “len” dôkaz, pripomenutie v slabých chvíľach, že sa tak stalo, že tak bolo a bolo dobre, práve v moment, keď máš chuť opäť všetko opindať a hľadať vynníka. Áno, práve preto sám, lebo nikto iný…
